03.01.2012 12:16

Harabin je vinný, rozhodol súd

Slovenská justícia má na svojom čele sudcu, ktorý sa dopustil závažného disciplinárneho
priestupku. Ústavný súd po prvý raz vo svojej histórii využil právomoc potrestať predsedu
Najvyššieho súdu a zasiahol voči Štefanovi Harabinovi.
Ústavní sudcovia vypočuli volanie ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej (SDKÚ-DS) a
označili Harabina za vinného za to, že opakovane štyrikrát vlani nevpustil na pôdu súdu
ministerstva financií. A uložili mu tvrdý trest.
Harabin: Porušil ústavu
Šéf Najvyššieho súdu príde na rok o 70 percent svojho funkčného
platu – a podľa našich prepočtov bude zrejme najhoršie zarábajúcim
slovenským sudcom. Jeho mesačný zárobok vo výške 5-tisíc eur by
mal klesnúť na zhruba 1 500 eur. Začínajúci sudca na okresnom súde
by mal po najnovšom zásahu Ústavného súdu, ktorý minulý týždeň
odblokoval znížené platy sudcov, zarábať o sto eur viac
.
„Úprimne sa priznám, že som až dodnes neverila, že by Ústavný súd
mohol za nejaký disciplinárny prečin potrestať Štefana Harabina,“
uviedla pre HN prekvapená aktivistka Zuzana Wienk. Ústavní
sudcovia podľa riaditeľky Aliancie Fair-play urobili týmto skutkom
veľmi veľa pre dôveryhodnosť justície.
Zlá správa zastihla včera hlavu justície na dovolenke
, odkiaľ poslal svojim kolegom do Košíc ostrú reakciu. Ich verdikt vníma ako „politické
rozhodnutie“ a „trest za právny názor“. „Disciplinárny súd zjavne porušil Ústavu SR, kedy
nerešpektoval právoplatné a vykonateľné rozhodnutie
Najvyššieho súdu,“ vyhlásil.
Žitňanská rozhodnutie ústavného súdu považuje „za dôležitý signál, že aj pre vysokého
funkcionára súdnej moci existuje hranica, a tou hranicou je zákon a verejný záujem“. Vážnosť
situácie v slovenskej justícii potvrdzuje podľa ministerky fakt, že „aj na tak zdanlivo
jednoduchú vec, ako je kontrola verejných financií zo strany ministerstva financií, majú dve
najvyššie súdne inštitúcie v tomto štáte diametrálne odlišný názor“.
Najvyšší súd dal v apríli za pravdu svojmu šéfovi, keď rozhodol
, že nie je orgánom verejnej správy, a preto ho má kontrolovať iba Najvyšší kontrolný úrad.
Predsedníčka Ústavného súdu Iveta Macejková naopak včera v zdôvodnení podľa agentúry
TASR uviedla, že vládny audit žiadnym spôsobom nenarušoval nezávislosť súdov, pretože
nemal za cieľ kontrolovať výkon súdnej moci, ale finančné hospodárenie na Najvyššom súde.
Otvorené dvere pre audit
Ministerstvo financií naznačilo, že aj napriek dvom protichodným rozsudkom uvažujú o
zopakovaní vládneho auditu. „Pretrváva odhodlanie dohliadnuť, ako sa na Najvyššom súde
hospodári s peniazmi daňovníkov,“ uviedol hovorca rezortu Martin Jaroš.
Podľa ústavného právnika Petra Kresáka Harabin sa v danej situácii nemôže viac brániť
kontrole ministerstva financií. „Rozhodnutie Ústavného súdu prelamuje ostatné súdne
rozhodnutia.“
Verdikt Ústavného súdu dostáva Harabina do dvojnásobne ťažkej pozície. Okrem nemalej
finančnej ujmy mu teraz môže hroziť aj to, že bude musieť justíciu nadobro opustiť.
Žitňanská totiž na neho podala vlani dva disciplinárne návrhy, pričom o druhom bude
Ústavný súd iba rozhodovať. Zákon o sudcoch, voľne povedané, hovorí, že opakované
spáchanie závažného disciplinárneho previnenia je nezlučiteľné s funkciou sudcu. Rezort
spravodlivosti včera neuviedol, či uvažuje o dodatočnom sprísnení navrhovaného trestu.
Zatiaľ pre Harabina v druhom podaní žiada rovnako zníženie funkčného platu o 70 percent,
tentoraz za to, že obchádzal elektronickú podateľňu.
Stĺpček Mariána Leška: Vrtuľa
Presvedčenie Štefana Harabina, že vždy, keď zmení názor, tak aj všetci ostatní sú povinní ho
zmeniť s ním, v stredu dostalo poriadnu ranu do zubov.
Harabin bol ministrom v čase, keď sa do zákona dostalo ustanovenie, ktoré rezortu financií
umožňuje vykonať audit na Najvyššom súde. Proti auditu Harabin nič nenamietal ani v roku
2009, keď už bol vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu. Veď ho poslal bývalý kolega
Počiatek.
Keď o rok neskôr prišla na Najvyšší súd kontrola od ministra Mikloša, aby preverila, či sa
plnia opatrenia na nápravu nedostatkov, uložené pred rokom, Harabin prudko zmenil názor –
ministerstvo financií vraj nie je oprávnené vykonávať audit na „jeho“ súde.
Ústavní sudcovia jeho postoj vyhodnotili ako závažné disciplinárne previnenie a na rok mu
znížili plat o 70 percent.
Sudcovia, ktorí rozhodli v tajnom hlasovaní, mali na to pohnútku. Kto by menil názory tak,
ako ich mení Harabin, musel by si pripadať ako vrtuľa.
streda 29. 6. 2011 21:50 | Marián Leško
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME.
Harabinova daň z hlúposti
Štefan Harabin stráca status božskej nedotknuteľnosti. Ústavný súd
rozhodol
, že na rok príde o sedemdesiat percent platu, pretože maril kontrolu
ministerstva financií na Najvyššom súde. To ho asi zabolí, ale problémy justície to nerieši.
Dôležitý je druhý proces, pre obchádzanie elektronickej podateľne, ktorý by ho mohol stáť aj
talár.
Harabin sa obhajuje tým, že mal odlišný právny názor. Že ak chce ministerstvo skontrolovať,
či na Najvyššom súde míňajú naše peniaze na procesy, alebo na výlety s manželkami, je to
politické zasahovanie do Najvyššieho súdu.
Po rozhodnutí
Ústavného súdu však už nejde o Harabinov výklad práva. Existuje právoplatné rozhodnutie,
že predseda Najvyššieho súdu sa dopustil závažného disciplinárneho priestupku. Buď
vedome, alebo z nevedomosti, čiže by ako vykladač zákona prejavil doslova trestuhodnú
mieru hlúposti a nekompetentnosti. Ani pri jednej z týchto možností by ani nemal
nosiť sudcovský talár, nieto ešte viesť Najvyšší súd.
Harabin vyhlásil, že Ústavný súd rozhodol politicky. Iste, takéto podozrenie by nevzniklo
prvý raz. No fakty hovoria, že Ústavný súd sa tentoraz rozhodol zladiť právo so zdravým
rozumom. Aj tak však vyslovil verdikt so závažnými politickými dôsledkami.
Iveta Radičová už neraz ukázala, že ak sa nepodarí očistiť justíciu, nemá pre ňu vládnutie
zmysel. Na tomto môže padnúť vláda. A urobiť poriadok s Harabinom je významnejší krok
na očistu súdnictva ako Žitňanskej reformné zákony. Pretože ani tie najdokonalejšie zákony
nebudú slúžiť spravodlivosti, ak ich budú vykladať a uplatňovať kamaráti albánskych
narkobarónov.
.týždeň. články
Stanovisko ZOJ k vyhláseniu Súdnej rady z 22. júna 2011
.kauzy - .týždeň
Ústavná zásada legality, podľa ktorej „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vylučuje aby štátne orgány, vrátane súdov a sudcov,
nerešpektovali platný a účinný zákon.
29. jún 2011 |
Súdna rada SR sa vo Vyhlásení k súčasnému stavu súdnictva z 22. júna 2011 kriticky postavila k
novelám sudcovských zákonov účinným od 1.mája 2011, predovšetkým k novému spôsobu
výberových konaní na výber sudcov a predsedov súdov. Novely sú od apríla 2011 predmetom
konania pred Ústavným súdom SR na základe návrhu na vyslovenie ich nesúladu s Ústavou SR, a
za protiústavné ich považuje aj súdna rada. Súčasne zaujala stanovisko, že podanie návrhu na
Ústavný súd SR nevylučuje, že ústavný orgán súdnej moci i orgány sudcovskej samosprávy sa
môžu rozhodnúť neparticipovať na realizácii prípadnej protiústavnosti výberových konaní a
prerušia účasť svojich nominantov vo výberových komisiách. Poukázala pritom analogicky na
postup všeobecných súdov v občianskom súdnom konaní podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.,
kedy je možné konanie vo veci prerušiť, pretože súd realizuje ústavnú kompetenciu v zmysle čl.
130 ods. 1 písm. d/ Ústavy Slovenskej republiky podaním návrhu na Ústavný súd SR.
Stanovisko Súdnej rady SR je zjavným signálom, že jej nominanti sa nezúčastnia ako členovia
výberových komisií na výberových konaniach na voľné miesta sudcov a predsedov súdov; a
súčasne je aj výzvou pre sudcovské rady na všetkých súdoch, aby sa ani ich nominanti
výberových konaní nezúčastnili, hoci účasť zástupcov súdnej rady a sudcovských rád na
výberových konaniach vyplýva z platnej a účinnej zákonnej úpravy.
Súdna rada n i e je orgán s kompetenciou súdu v zmysle čl. 142 ods. 1 Ústavy SR, výberové
konanie nie je súdne konanie, na ktoré sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok, a podanie na
Ústavný súd SR nemôže byť právnym základom pre prerušovanie účasti alebo neparticipovanie
nominantov súdnej rady a sudcovských rád na výberových konaniach, ako sa to tvrdí v citovanom
stanovisku .
Stanovisko Súdnej rady SR je zjavným n e r e š p e k t o v a n í m ústavnej zásady legality
podľa čl.2 ods.2 Ústavy SR, ktorá vylučuje ,aby štátne orgány vrátane súdov a sudcov,
nerešpektovali platný a účinný zákon. Stanovisko je tak ústavne neakceptovateľné a vážne
narušuje základné princípy právneho štátu. Tí členovia Súdnej rady SR, ktorí za takéto stanovisko
hlasovali, by mali zo svojich funkcií odstúpiť!
V Bratislave 26. Júna 2011
Bonanno republic
Na ovládnutie súdnictva nestačil len jeden Harabin. Musel mať dostatočnú podporu sebe
podobných zvnútra justície.
Justícia nám v ostatnom týždni opäť dala zabrať. Súdnym príkazom pre exprezidenta
Kováča, aby sa ospravedlnil bývalému šéfovi SIS Lexovi, sa okato postavila na stranu
nespravodlivosti a zla. Sudcovsko-prokurátorskou žúrkou zase vyčarila metaforické
znázornenie normy v systéme, ktorého prvý muž viedol priateľské dialógy s drogovým
zločincom. Dokonalá súhra! To, že poprední sudcovia a prokurátor pobúrenie verejnosti
nazývajú hystériou, len pekne dokresľuje, ako vhodne do prostredia zapadajú. Justícia totiž
trpí notorickým nedostatkom citu, ľudskosti, etiky, spravodlivosti, zákonnosti a cti.
Čestný prezident Medzinárodnej asociácie sudcov Günter Woratsch sa mýli, ak toľko
zodpovednosti za zlyhanie súdov pripisuje len Štefanovi Harabinovi. Bez existencie
dostatočnej podpory zvnútra i zvonka by sa mu súdnictvo ovládnuť nikdy nepodarilo.
Väčšina sudcov sa navyše verejne prezentuje len svojou chamtivosťou a Harabina považuje
za vhodného reprezentanta, ktorý dobre zastupuje jej záujmy a „vybavuje“ výhody.
Justícia je dnes nielen dokonalou pevnosťou, ale aj perfektným samoregenerujúcim sa
organizmom. Keď jej odtnete chápadlo, znovu dorastie. Podarilo sa ju totiž naplniť ľuďmi,
ktorí v nej vidia predovšetkým zlatonosné prostredie, kde si sudcovia s doživotným
mandátom užívajú rozsiahle platové a sociálne výhody bez toho, aby boli hodnotení a nútení k
profesijnému rastu. Zbytočne veľký počet súdov a sudcov vedie k tomu, že na mnohých
malých súdoch sa od práce nepretrhnú a pod zámienkou práce na doma si užívajú voľno.
Ovládnutie súdnictva ľuďmi s rovnakou „bonannovskou“ krvnou skupinou sa zabezpečilo cez
rozdávanie „teplých“ miest príbuzným a priateľom lokálnych oligarchov a vplyvných ľudí
bez ohľadu na talent, schopnosti a vedomosti uchádzača.
Vybočenie z radu sa trestá
Bolo lákavé obsadiť posty sudcov neschopnými príbuznými, ktorí sa ľahšie stanú nositeľmi
„prevládajúcej kultúry“ a zabezpečia jej pokračovanie. Akékoľvek vybočenie z radu bolo
dostatočne ostentatívne potrestané perzekúciou, a tak dnes za zmenu otvorene bojuje len malá
skupina. Jej návrhy reforiem predstavujú priame ohrozenie neschopných príbuzných a
priateľov, pretože by priniesli hodnotenia kvality, tlak na výkon a vzdelávanie.
Akékoľvek zmeny bez dostatočnej podpory cez príchod novej krvi v otvorených výberových
konaniach, ale aj spoločenského a politického krytia budú mať len obmedzený účinok. Súdna
rada nedávno ukázala, ako vie blokovať výsledok výberových konaní či zmeny v odvolacích
disciplinárnych senátoch. Krásnym trikom v nich zabezpečila väčšinu a pokračovanie
„harabinovskej“ línie. V tejto krajine zlyhávajú dôležité ústavné orgány – Ústavný súd,
Najvyšší súd, prezident i parlament. V každom z týchto orgánov existuje dostatočná skupina,
ktorá ako vidno z rozhodnutí a konkrétnych krokov, pracuje v zhode. V dokonalej symbióze
zabezpečujúcej pokračovanie „bonannovskej“ línie v súdnictve i na prokuratúre.
Právny štát je postavený na krehkej myšlienke – dôvere ľudí. Ona zabezpečuje, že sa môžeme
podriadiť rozhodnutiam súdov a verejných orgánov, ktoré garantujú zákonnosť, spravodlivosť
a rovnaké práva i povinnosti pre všetkých. Tento domček z karát však padne, ak si tieto
orgány prestanú plniť úlohu. Ich zlyhanie rozhodnúť zákonne, spravodlivo, čestne, eticky a
nezávislo vytvára obrovský tlak a pnutie. Občania sú nútení tieto rozhodnutia rešpektovať,
pretože inak by nastala anarchia, ale vidia ich zvrátenosť, nespravodlivosť, nezákonnosť.
Práve v tejto situácii sa už nachádzame. Okrem ministra vnútra ju však ešte nikto takto
otvorene nepomenoval.
Odstúpte prosím!
Vláda i parlament nám už niekoľkokrát ukázali, že konajú s nedôverou v súdy a pridali sa tak
k množstvu občanov, ktorí obchádzajú jeden z hlavných pilierov právneho štátu. Ak však
problém nepomenujeme pravým menom, nemôžeme nájsť ani vhodné riešenia. Bez náhrady a
rekonštrukcie najvyšších ústavných orgánov a rozsiahlych reforiem vyžadujúcich ústavnú
väčšinu v parlamente bude možná zmena veľmi pomalá, obmedzená, kedykoľvek zvrátiteľná
a nevylieči podstatu.
Pani Macejková, páni Harabin, Trnka, Tichý, Gašparovič, dôveryhodnosť neznižuje diskusia
k vašim rozhodnutiam, ale rozhodnutia samotné. Diskusia k nim je jedinou možnosťou
občianskej obrany a tlaku na nevyhnutnú zmenu. Ak vám čo len trochu záleží na právnom
štáte a na jeho občanoch, odstúpte prosím! Všetko ostatné je už ozaj v rukách ľudí.
Autorka je programová riaditeľka Aliancie Fair-play
pondelok 20. 6. 2011 | Zuzana Wienk
Článok bol uverejnený v tlačenom vydavateľstve Sme
Ad: Bonanno republic (20. 6.)
Politici by nemali k sudcom automaticky pristupovať ako k lumpom, lebo je to nespravodlivé
k tým dobrým a kvalitným. Ich chybou zas je, že mlčia.
Otázka redaktora denníka Lidové noviny v jeho prílohe Právo a Justice bývalému českému
ministrovi spravodlivosti: „Je fakt, že Nemecko žiadnu sudcovskú radu nemá a jeho justícia
patrí k najlepším?“
Odpoveď: ,,Ale áno, všetko sa za sto rokov usadilo: minister im (sudcom) neprikazuje, oni
zas ministrovi nerobia prieky, nepodávajú žaloby pre platy a podobné hlúposti... Je to
civilizovaný styk ľudí, ktorí by mali mať určitú úroveň. Moja skúsenosť bola taká, že u nás je
to stále na nezmieriteľných pozíciách, ani jedna strana veľmi cúvnuť nechce.“
Bez schopnosti hanbiť sa
Takže aj u nás to bude trvať ešte stovku rokov demokratického vývoja, než si sudcovia budú
vážiť ministra, a minister nebude k sudcom pristupovať ,,en bloc“ ako k lumpom. Bývalý
minister spravodlivosti nebude vyzývať spoločnosť k ,,občianskej neposlušnosti“ voči
sudcom a súčasná ministerka spravodlivosti, ako predstaviteľka výkonnej moci, bude
zdržanlivá vo svojich výrokoch o sudcoch, moci súdnej. Najmä v rovine ich rozhodovacej
právomoci. Má dostatočné právne nástroje, v rámci ktorých má možnosť vyvodiť
zodpovednosť, ak sa pozitívne v konkrétnej veci zistí, že súdne rozhodnutie vykazuje
porušenie povinností sudcu.
Demokraciu, ktorú sme začali v našich dejinách písať v roku 1989, sme začali tvoriť s
ľuďmi, akí tu boli a sú. Bolo a je veľmi ťažké zvykať si na slobodu, slobodu prejavu,
správania, po dvoch za sebou nastupujúcich totalitách. Navyše bez toho, aby sme sa s nimi
vyrovnali. Spoločnosť stratila schopnosť hanbiť sa. A slobodu si vysvetľujeme každý po
svojom, v svoj sebecký prospech.
Skutočnosť, že pán Harabin a jeho ,,duchovné posolstvo“ tak mohutne ovláda justíciu, majú
na svedomí jemu podobní a mlčiaca masa ostatných sudcov. Zodpovedá to uvedenému. Tak
sa stalo, že sudcovia si skutočne vo väčšine žijú svoj profesijný a osobný život, a vytvorili si
akúsi imunitu voči útokom na nich, ako na súdnu moc. Sú urazení, nemajú prirodzenú
schopnosť vo vnútri stavu filtrovať to zlo, čo ich požiera. Takých Bonanno barov je v
okresoch a krajoch isto viac, len nie všetko sa prevalí. Hranice vnímania, čo je ešte etické a
kde sa už prekračuje pomyselná hranica, sa akoby čoraz viac strácali do nenávratna.
Ale aj sudcovia sú súčasťou spoločnosti vykazujúcej znaky hlbokého úpadku, vyšli z nej, z
rodín, škôl, právnických prostredí, prostredí na súdoch, kde pôsobia.
Vina dobrých sudcov spočíva v ich apatii
Je veľa sudcov, ktorí vydávajú spravodlivé a správne, zákonné a mravné rozhodnutia, len o
nich nevieme, a tak to aj má byť. Ich ,,vina“ spočíva v ich apatii voči zlu v justičnom
prostredí. Len oni by mohli silou svojich charakterov pôsobiť tak, aby to zlo vytesnili. Lebo
pracovným prostriedkom sudcu je svedomie. Príležitostné zovšeobecňovanie, že súdov a
sudcov je veľa a že sudcovia sa na malých súdoch nepretrhnú a pod zámienkou práce na doma
si užívajú voľno, nezodpovedá realite.
,,Existuje u nás solídny, elitný sudcovský stav, ktorý v sebe nesie mocný očistný prúd,
dôkladne uplatňujúci stratégiu, ktorej je naklonený vládny program a legislatíva? ...Alebo sa
len bezradne prizeráme a len v duchu protestujeme...“ (Alexandra Krsková, Soudce č.3/2006)
(Autorka je sudkyňa na dôchodku)
štvrtok 23. 6. 2011 17:20 | Mária Laufová
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Sme
© 2011 Petit Press.

 

Harabin trestá svojich kritikov

 

Tí, čo s predsedom Najvyššieho súdu nesúhlasia, majú ťažšie časy ako ostatní.

BRATISLAVA. Pomsta a vybavovanie si účtov. Štrnásť sudcov tak hodnotí opatrenia Štefana Harabina, ktoré za sedem mesiacov stihol urobiť vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu. Spája ich, že nepatria k mlčiacej väčšine. Na súde je zhruba osemdesiat sudcov.

Zásahy predsedu nie sú voči všetkým rovnaké. Harabin opatrenia postupne dávkuje. Jozef Kandera, Peter Paluda a najnovšie aj Miroslav Gavalec čelia disciplinárnym konaniam a hrozí im odvolanie z funkcie či preradenie na nižší súd. Ostatným zatiaľ sťažuje pôsobenie presunmi do iných senátov, odňatím agendy či nepriznaním odmeny. Niekoľkí sa museli aj sťahovať do kancelárií, kde sa im ledva zmestia spisy.

Je to náhoda, že tieto negatívne opatrenia sa týkajú len kritikov? Harabin odpovedá stručne, že všetky rozhodnutia sú v súlade so zákonom.

Sudkyňa Ďurišová to za náhodu nepovažuje. „Vo vzťahu k mojej osobe to vnímam ako šikanu,“ hovorí. Na Najvyššom súde pôsobí od roku 1991 a venovala sa len obchodnému právu. Napriek tomu je od nového roka členkou správneho kolégia. „Celá moja doterajšia odbornosť ide bokom. Riskujem, že meno, ktoré som si doposiaľ budovala, teraz stratím,“ povedala Ďurišová.

Tento presun sa pritom zdá nelogický. Ak zmena súvisela s tým, že by bolo na obchodnom úseku veľa sudcov, nemalo sa v októbri vypísať výberové konanie na nového. Okrem toho, ak chcel predseda posilniť správne kolégium, podľa Ďurišovej to mal urobiť niekým mladším, perspektívnejším na to, aby sa začal všetko učiť odznova. Takéto výmeny vytvárajú na sudcov tlak. Pracujú v napätí, že urobia chybu z neodbornosti.

„Na to sa zrejme čaká,“ myslí si Ďurišová. Ani sudkyňa Berthotyová nepovažuje opatrenia za náhodu. Ona ich totiž začala pociťovať až po zverejnení ústavnej sťažnosti proti Harabinovmu zvoleniu, ktorej je spoluautorkou. Nato Berthotoyvú nechal presunúť do iného senátu, hoci časť agendy, azylové právo, jej ostalo. „Zrejme preto, že som jediná na súde, ktorá sa o ňu zaujíma.“

Tieto presuny sú len jednou časťou opatrení. Zlú atmosféru medzi kolegami spôsobuje aj Harabinov systém odmien. Sudcovia vedia, že na ne nemajú zo zákona nárok. Keď ich však dostanú výrazne nižšie ako kolegovia, chcú vedieť, prečo.  „Ak je nám vytýkané, že sme nevýkonní a leniví, chceme vidieť analýzu, na základe ktorej to predseda tvrdí,“ hovorí Berthotyová. Pomohlo by zverejňovanie štatistík výkonu sudcov.